Stránky

nedeľa, 25. septembra 2016

Stop škatuľkovaniu alebo môj príbeh.

Stavím sa, že ste už aj zabudli, že mám nejaký druhý blog (a občas aj ten prvý). Ja viem, je to hanba, vyše polroka som nič nepridala. Niežeby som nechcela, nemala nápady, proste sa mi absolútne nechcelo. Aj tento som mala v hlave už pár mesiacov. Ale hlavné je, že je konečne tu, nie? 

Poviem vám jeden príbeh. O sebe. Ktorý som verejne ešte nerozprávala, aj keď isté časti som už spomínala. Ale pekne od začiatku. 
V štrnástich som mala jednu kamarátku, ktorá mi o sebe prezradila, že je bisexuálka. Viem, že som jej v tom momente chcela povedať, že ja tiež, ale nikdy predtým som o tom vlastne nepremýšľala a nebola som pripravená, takže som mlčala. A dlho som nikomu nič nepovedala. Prvá bola kamarátka asi o rok-dva neskôr po tom, čo mi to tiež priznala prvá. To však vlastne ani nie je podstatné. 
Takže som sa teda škatuľkovala ako bi, vedelo to už viacero ľudí a potom som spoznala v sedemnástich jedného chalana. Boli sme spolu na dvoch rande, to druhé skončilo bozkávaním. Takým tým dlhým a nechutným. Vtedy som zistila, že ma absolútne nepriťahuje a viac som sa s ním nestretla. A kedže môj mozog asi nemal čo robiť a má tendenciu analyzovať kraviny z rôznych uhlov, pretože potreboval nejaký výsledok, niekam sa zaradiť, takže dospel k záveru, že som čisto na baby, pretože som si nevedela predstaviť chodiť s nejakým chalanom a bozkávať sa s ním. Dokonca ani s mojimi obľúbenými hercami a spevákmi, na ktorých som mala predtým veľký crush. Stačilo si predstaviť hento. Mala som teda výsledok, zaškatuľkovala sa, bola som s tým spokojná a zmierená a bolo. To všetko bol niekoľkomesačný proces, pretože prečo by som v noci spala, keď môžem rozmýšľať, že. 
Vo februári tohoto roku ma kamarátka namotala na One direction, kde som si absolútne zamilovala Harryho. (Toto už nie je žiadne tajomstvo, otravovala som tým každého.) To bolo rok od predošlého incidentu a ja som bola zas zmätená. Taktiež už sa mi absolútne nechcelo opakovať niekoľkomesačný proces analýzy samej seba, takže som si povedala, že dopekla, veď na tom absolútne nezáleží. A zrazu som nechápala minuloročnú potrebu niekam sa zaškatuľkovať a proste som si povedala, že raz sa (snáď) do niekoho zamilujem. Pre to, aký ten človek je, ako si s ním budem rozumieť a podobne, nezáleží na pohlaví. A som tak spokojnejšia, nikam sa nezaraďujem a neriešim kraviny (teda riešim, ale nie túto.)
(Realistický záver: pravdepodobne budem navždy sama, pretože vďaka všetkým tým knihám, seriálom a celebritám mám nechutne vysoké a nereálne nároky, s čím som sa už zmierila, takže v konečnom dôsledku na tom vyššie nezáleží.)

Vzhľadom k tomu, že som si tým sama prešla (a ničomu to neprospelo), tak chápem, prečo má človek potrebu sa niekam zaradiť. Aj prečo ľudia škatuľkujú iných. Robia to asi všetci, aj keď možno podvedome. Keď si v hlave roztriedite ľudí do skupiniek, častokrát už pri prvom stretnutí, ľahšie sa v tom váš mozog orientuje. Lenže problémom potom je, že človek vôbec nemusí byť taký, za akého ho považujete. Trebárs je všeobecne ukotvený názor, že blondíny sú hlúpe, pričom je to tak, ako u všetkého, individuálne. Ľudia nie sú čierno-biely, nedajú sa zaradiť do kategórií. Videli ste ten diel Faking it, keď sa riaditeľka školy rozhodne, že každý sa presne takto označí a bude mať na sebe pripnuté všetky možné kategórie? Gay, lesba, trans, žid, katolík, ateista,... a mnoho ďalších, aby ľudia vedeli, s kým vlastne majú do činenia a aby nedopatrením nikoho neurazili a podobne. Nemyslela to zle, lenže faktom ostáva, že človek spoznáva samého seba celý život. A nedá sa na niekoho nalepiť nálepka, že je toto a hento, pretože každý človek je rôzny. 
To platí, či už sa snažíte škatuľkovať samého seba, alebo iných. Pokiaľ ste však na tom niekto tak, ako som bola minulý rok ja, verte, že je to strata času. Nikto nepotrebuje nálepku. Ste tým, kým ste, ale načo to nejako škatuľkovať?

Úprimne dúfam, že tento článok aspoň niekomu pomôže, pretože keby na taký narazím pred vyše rokom ja, mohla som si ušetriť množstvo hodín rozmýšľania o niečom, čo nakoniec ani nebolo podstatné. 
Budem rada, ak mi napíšete váš názor, vaše stanovisko k tomuto :) 

4 komentáre:

  1. Opravdu krásně napsané. Já se snad vždy snažila lidi nesoudit hned na první pohled a nedávat jim nějaké nálepky, i když mi to určitě občas ujelo. Něco jsem prostě řekla a pak si to v hlavě přebrala, že to vlastně vůbec není důležité. Jenže ne každý to tak vidí a ten tlak okolí je občas tak obrovský, že pak člověk stejně přemýšlí nad tím, kam přesně patří, s čím se může nejvíc ztotožnit. Ne že bych si nějak zvlášť pamatovala hodiny psychologie na vysoké, ale ona to nejspíš bude jedna z těch potřeb, které máme vrozené. Někam patřit, s něčím se ztotožnit, přátelit se s podobnými lidmi...
    V poslední době mi nálepky a škatulky vážně vadí a lezou mi krkem. Chápu, že to hledání a pochybování nebylo příjemné, jenže jsi nakonec došla k asi nejlepšímu možnému závěru. Spousta lidí bude tvrdit, jak jim gayové nevadí, ale jakmile je potkají, budou se odvracet a prskat. Takže to přesvědčení prostě musí vycházet opravdu ze srdce. A podle mě až tě v životě potkají další pochybnosti (a že jich bude), tak už budeš díky té zkušenosti chytřejší ;)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Ja si myslím, že brať to ako škatuľkovanie je prehnaný názov. Jazyk je na to aby si niečo vyjadrovala a pomenovala. To či o sebe budeš tvrdiť, že si heterosexuál, homosexuál či bisexuál nie je škatuľkovanie- toto jedno slovo z teba človeka nerobí, ako si písala ten prípad s riaditeľkou. Áno, ľudia, majú dementné myslenie a mentalitu všeobecne. Lenže aj tu platí ako u koho. Niekto ťa bude odsudzovať aj za to, že ješ napríklad len čokoládové cereálie...Ale aj to je proste niečo čo ťa vystihuje. Nemala by si sa hanbiť hovoriť o tom, aká si. Ja to proste nedokážem vnímať ako nálepku...
    Druhá vec je, že pri týchto veciach je jedna vec predstava a druhá realita. Z nejakého dôvodu nikdy ma nevzrušoval žiadny spevák, herec, no z prazvláštneho dôvodu pri ženách je to presný opak a predstavivosť funguje naplno. Moja realita? Mám priateľa,ktorý ma vzrušuje a nedokážem nič mať s babou- neberie ma to. Nechcem tu zachádzať do sexu, no aj pri tom sú veci, čo sa mi páčia v mojej hlave a v skutočnosti na mňa nefungujú :D
    Láska je jedna z vecí, čo si myslím, že nemá hranice. Hlavné je, aby si si s tým druhým rozumela a boli ste spolu šťastní, či to už bude baba/chalan je to jedno :) Keď sa zamiluješ, bude jedno do koho :)

    P.s.: A ja sa čudujem prečo mi od teba nikdy nechodia novinky a až teraz som si všimla, že nám odber :D Už som to pekne napravila, budem sa tešiť na ďalšie články :)

    Viallen z http://all-dreams-are-real.blogspot.sk

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Podľa m§a to škatuľkovanie je. Ľudia sa ťa spýtajú, čo si a pritom je to úplne nepodstatné označenie. Pretože ako vravíš - je úplne jedno, do koho sa človek zamiluje :D

      Toto je aj tak iba taký náhodný blog, kde prispievam minimálne (aj keď by som to rada napravila :D Ale ďakujem ti za odber :)

      Odstrániť