Stránky

streda, 17. mája 2017

Končím so školou.

Po istom čase oživujem tento blog, pretože po dlhej dobe sa stalo niečo, o čom naozaj stojí za to urobiť článok. Dnes som učinila rozhodnutie, ktoré mi zmení celý doterajší život.

Ako zrejme viete, v septembri som nastúpila na FMK do Trnavy, odbor Vzťahy s médiami, teda Media relations. Mix médií a marketingu, navyše v angličtine, osobne mi to znelo naozaj lákavo. Na strednej som mala predmet Masmediálna komunikácia, tá ma bavila a tu som sa tešila, že si vďaka škole ešte aj angličtinu zlepším. 
Veci však nevychádzajú veľmi tak, ako si človek predstavuje.

Neviem, ktorý z pedagógov to bol, ale niekto nám spomínal, že je veľmi málo učiteľov na našej fakulte, ktorí sú ochotní vyučovať v angličtine. To je prvý kameň úrazu. Tým pádom sme dostali divnú zmes predmetov z každého niečo, ktoré učia učitelia, ktorí sú ochotní v tej angličtine učiť. Lenže, ešte aj mnohí z nich po anglicky nevedia. Viacerí sa učili tú angličtinu sami a ich výslovnosť je mnohokrát strašná. Snaha sa cení, ale pri blood prečítanej ako blud som už mala dosť aj ja, čo som sa to snažila neriešiť toľko, ako pár iných spolužiakov. Takto si tú angličtinu proste veľmi človek nezlepší. Nehovoriac o tom, že predovšetkým v prvom semestri som mala pocit, že z nej viem čoraz menej. 

Druhým hlavným dôvodom je nulová možnosť voľby. FMK sa pýši tým, že má na nej študent množstvo príležitosti na sebarealizáciu. Nepopieram, školské rádio, časopis, televízia, spevokol, množstvo rôznych klubov... vždy sa tam dá niečo nájsť. Ale neviem ako vy, ale ja som si predstavovala a aj som tak počúvala od iných vysokoškolákov, že si budem môcť vyberať. Budem si môcť vybrať predmety a vyselektovať to, čo ma baví. Samozrejme, že nie všetky, ale aspoň nejaké. Miesto toho sme dostali všetky predmety povyberané inými a nikoho ten odbor nejako nebaví. A ja neznášam, keď nemám možnosť voľby. Možno by nás to čakalo v druháku, ale nah.
Navyše nás je osem, podľa mňa by sa to dalo vyriešiť tak, že by sme sa mohli pridať k predmetom nejakých iných odborov, nie? 

A tak ma škola bavila tak prvý mesiac a potom som ju mala rada čoraz menej. Jasné, mám skvelých spolužiakov a spolubývajúcu, v letnom semestri som sa konečne pripojila k školskému spevokolu, čo ma fakt moc bavilo a mala som sa na čo každý týždeň tešiť. A v letnom semestri sme tiež dostali native speakera z Walesu, ktorý nás učil jednu hodinu. Obsah predmetu neveľmi zaujímavý, ale ten chlapík je fakt moc milý a bolo skvelé mať príležitosť rozprávať sa s niekým, koho materinským jazykom je angličtina. 
Ako sa však blížilo skúškové, čoraz viac som upadala do depky. Poviete si, že veľa ľudí ma depku počas skúškového, že to ešte nie je dôvod odísť zo školy. 

Lenže ja som už celý rok mala v hlave, že mala by som odísť. Že nemôžem takto zbytočne zabiť tri roky života, keď ma to absolútne nebaví a je to pre mňa strata času. A že aj keď som už bola takto aj tak nastavená, tak ma mnohí učitelia ešte viac demotivovali (obzvlášť jedna nemenovaná, ktorej hlavnými koníčkami je počúvať sa a kritizovať každého naokolo. Alebo urážať. A špeciálne mňa.) a ja som tak upadala čoraz viac do stavu mám-depku-a-neviem-čo-mám-robiť. Sťažovala som sa každému, kto ma bol (alebo aj nebol) ochotný počúvať a samej mi pripadalo, že len hľadám výhovorky. 

Mnohí mi poradili, že nech to vzdám a skúsim trebárs znovu o rok alebo tak. Ja som argumentovala, že ale neviem kde. No a včera mi Sima hovorí, že daj si pauzu. A to slovíčko zafungovalo zázračne. Je to presne to, čo mi povedalo xy ľudí, ale nikto pred ňou nepoužil toto zázračné slovíčko. Áno, presne to potrebujem, pauzu. Potrebujem čas si to dať v hlave dokopy.
No a posledným z hlavných dôvodov bola maminka. Tá ma vypočula, vedela som, že ma vždy podporí, nech sa rozhodnem akokoľvek... a odporučila mi knihu. Jej obľúbenú, ktorá jej dosť pomohla.
Volá sa Triumf, napísal ju Peter Sasín a je to motivačná kniha. Vravela som si fuj, to bude klišé, ale moja rozumná časť mi povedala, že nemám čo stratiť a že to teda idem skúsiť. 

Je to kniha, ktorá vás nenúti niečo robiť, ukazuje vám možnosti. A nech vysvetľuje čokoľvek, používa príbehy a príklady, aby človek presne pochopil, čo pod tým myslí. Som ešte niekde pred polkou, ale bol tam jeden príbeh, na ktorý celý deň neviem prestať myslieť. Bol o slonovi, ktorého chytili lovci a držia ho v zajatí. Tomu slonovi nemôžete povedať, aby to bral pozitívne, snažil sa v tom nájsť niečo dobré. Pretože ak ho presvedčite, bude spokojný a nič s tým neurobí. 
Nie, vy mu máte ukázať možnosti ako sa vyslobodiť. 
A kde som v tom príbehu ja? Presne tak, ja sa cítim ako ten slon. 

A ja nechcem byť ten uväznený slon. Nechcem sa presviedčať, že to časom možno bude lepšie. Nie je to to, čo v živote chcem.
Pravdou však je, že ja netuším, čo v živote chcem robiť, čomu sa chcem venovať. Nemám šajnu, čo budem robiť teraz. Musím si nájsť nejakú robotu, neviem kde, neviem čo. Potrebujem si nájsť v živote cieľ, ktorý budem nasledovať. Pretože keď vidím samu seba v budúcnosti, tak proste VIEM, že budem bohatá a úspešná, len som ešte neprišla na to, pomocou čoho dosiahnuť. A keď už raz mám cieľ, tak idem si za ním. Ale teraz? Netuším. Možno sa o rok, dva vrátim do školy, keď zistím, čo chcem vlastne študovať. Možno nie. 
A fakt ma to desí. Pretože prvýkrát v živote neviem, kde smerujem. Prvýkrát v živote neviem, čo teraz. 

To je dôvod, prečo som sa tomuto rozhodnutiu vyhýbala. Doteraz som bola presne ako kamarátka, ktorá tam ostáva, lebo nevie, čo ďalej. Strašne som sa bála. Ale potrebujem niečo so svojim životom spraviť, nejako ho zmeniť. 
Ešte večer som bola rozhodnutá tak na 90%, ráno to už bolo 100%. A čo som bola poslednú dobu z toho fakt nešťastná a bezradná, dnes sa cítim fakt super. (Teda som chorá, hlava ma bolí, v noci som si skoro vykašľala pľúca, ale tak chápete, po psychickej stránke.) Zrazu som fakt šťastná a cítim sa úplne ľahko, aj keď som vydesená.  Pretože som konečne učinila dôležité rozhodnutie a niečo spravila. A som na seba riadne hrdá.

Vôbec neľutujem tento rok strávený tu. Spoznala som kopu skvelých ľudí, skúsila niečo nové, (mala svoju prvú opicu - neodporúčam) a aj sama sa zmenila a niekam posunula. Predovšetkým som menej uzavretá voči novým ľuďom a trochu viac spoločenská. 
Ale proste to nebolo pre mňa. 
A stále netuším, čo je. 
Ale snáď to časom zistím... 
(A dúfam, že tento článok niekomu pomôže, ak má podobné problémy :))

8 komentárov:

  1. Držím silno palce, viem, aké to je, keď ťa škola nebaví a ty nevieš, čo so životom. Keby som to mala prežiť znova, odišla by som niekam do zahraničia. Nevyhovovalo by ti toto riešenie? Len získavať skúsenosti, spoznávať ľudí a trošku si zarobiť? Kým zistíš, o čo ti vlastne v živote ide...

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ale áno, rada by som. Ale nemôžem ísť sama, však tam nikoho nepoznám, nikdy som tam nebola... na to nemám odvahu :D

      Odstrániť
  2. Držím palce. VŠ není všechno. Hlavní je být šťastný a spokojený 🙂

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem, ja viem, ale... hovorí tá, čo je prijatá teraz asi na štyri :D

      Odstrániť
  3. Tímhle si projde velká spousta vysokoškoláků. Část možná proto, že na VŠ nemají, část proto, že si jen špatně vybrali. Ty máš ještě docela štěstí, že jsi v té druhé skupině :) U nás na škole je taky pitomý systém předmětů (skoro všechno povinné, volitelné předměty jsou bída) a celého studia, ale naštěstí mě to bavilo, takže jsem se naučila většinu věcí odmávnout se slovy "No jo, báňská". Jenže všude to nejde a je dobře, že ses rozhodla už po roce. Znám lidi, co školu vystudovali, ale věnovat se tomu nebudou, protože je nikdo nedonutí. Dát si pauzu a srovnat si to v hlavě je rozhodně to nejlepší, co můžeš udělat. A já ti držím palce, aby sis "to svoje" našla :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Vidíš a presne tak som nechcela dopadnúť :D Ďakujem <3

      Odstrániť
  4. prečítala som si ten text lebo som bola zvedavá :P a napríklad som ani nevedela, že taký odbor na škole máme, ale keď vás je tam tak málo asi to nie je až taká sranda :) ja som tiež menila školy, lebo hoci som bola už v druhom ročníku na ekonomickej, vedela som, že to nie je pre mňa a že sa len trápim a nebaví ma to :) mala som len 17 keď som si vyberala výšku a nevedela som, čo mám robiť ... ale za tie dva roky čo som prečkala na ekonomickej som to konečne pochopila a nakoniec som skončila na FMK, ktorá je pre mňa oveľa lepšia :) bála som sa toho rozhodnutia ísť preč a čo so zahodenými rokmi .. ale vôbec to teraz neľutujem a som rada, že som sa vtedy tak rozhodla :) preto určite ak cítiš že FMK nie je tvoja cesta, daj si radšej tú pauzu, do školy sa môžeš prihlásiť aj neskôr a možno, že konečne zistíš, čo chceš robiť :) dôležité je, aby si bola spokojná ty a počúvala tvoje srdce :) škoda teda, že sa už neuvidíme na spevokole ale držím ti v živote palce :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Na to ten text slúži a som rada, že si napísala :) A že si spokojná so svojim terajším výberom :)
      Spevokol a vy všetci mi budete moc chýbať, najradšej by som tam chodila aj keď nebudem študentkou tam (hoci to cestovanie by bolo celkom nepraktické :D).

      Odstrániť